Iveta Neveďalová: Každé dievča, ktoré príde hrať futbal na Myjavu to má za odmenu

V novembrovom vydaní myjavského mesačníka Kopaničiarsky kuriér bol publikovaný rozsiahly rozhovor s našimi dvoma stálicami ženského futbalu Spartaka Myjava - Ivetou Neveďalovou a Andreou Bogorovou. Keďže ide o naozaj zaujímavý materiál, navyše posilnený aktuálnou skutočnosťou, že Iveta sa stala Trénerkou roka 2025 v kategórií žien a Andrea zasa rekordérkou roka medzi slovenskými futbalistkami so 47 gólmi na konte, povedali sme si, že by bolo fajn, ak by sa k rozhovoru dostali aj ďalší čitatelia. Tak tu ho máte.

Iveta Neveďalová

Narodila sa v roku 1990 v Martine. Do svojich troch rokov bývala v Krásne nad Kysucou. V roku 1993 sa spolu s rodinou presťahovala na Myjavu, kde žije dodnes. Vyštudovala osemročné gymnázium a následne Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V detstve sa venovala basketbalu a rôznym iným športom ako je florbal, tenis a podobne. V štrnástich rokoch dostala dve zaujímavé ponuky do už vtedy profesionálnych ženských futbalových klubov v Brne a v Nových Zámkoch. Aj napriek tomu, že Nové Zámky mali výborné podmienky, v kádri mali zahraničné hráčky a neskôr získali aj niekoľko titulov, vybrala si Brno, kde dochádzala takmer každý deň po škole. Hrávala za kategóriu WU19, ale hrala aj za prvoligové české ženy. Získala množstvo cenných skúseností, novú inšpiráciu, ale zároveň aj dilemu - či v Brne ostať alebo skúsiť vybudovať ženský futbal na Myjave. To bol v podstate vždy jej sen - bývať v meste, ktoré má rada a vyštudovať školu, ktorú si vybrala. A toto všetko prepojiť a vytvoriť niečo, čo v tom období bolo na Myjave a celkovo na Slovensku takmer nereálne. Svoje rozhodnutie hodnotí ako najlepšie rozhodnutie svojho života a začiatok futbalového sna, ktorý s babami žijú doteraz.

Andrea Bogorová

Narodila sa vo februári 2000 v Piešťanoch. Základnú školu absolvovala vo Vrbovom, po nej nasledovalo štúdium na Súkromnom športovom gymnáziu v Trenčianskych Tepliciach. Svoje akademické vzdelanie zavŕšila na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Jej futbalový sen začal už vo Vrbovom, kde hrávala s chlapcami. Talent a tvrdá drina úplne zmenili jej život počas jedného školského pohára, kde si ju všimla terajšia trénerka Iveta Neveďalová. Vo veku 13 rokov prestúpila na Myjavu, hoci si krátko odskočila na dvojročné pôsobenie do Trenčianskych Teplíc. Dnes je v Spartaku Myjavu pevnou oporou tímu a je odhodlaná zostať tu, kým bude v klube fungovať ženský futbal.

Ot.: Ako hodnotíte sezónu 2024/2025, ktorá bola pre vás mimoriadne úspešná? Organizovali ste prvýkrát na Myjave ženskú Ligu majstrov UEFA a tou povestnou čerešničkou bolo vaše víťazstvo v EMF Champions League v Bulharsku...

Iveta Neveďalová: "Minulá sezóna bola pre mňa asi najnáročnejšia a myslím, že aj pre družstvo za posledné roky. Mali sme jasný cieľ, už štvrtýkrát po sebe obhájiť ligový titul a opäť vyhrať slovenský pohár. Tým, že sa situácia a podmienky v družstve dlho nemenili, neboli ani výrazné zmeny v kádri. Dievčatá tak fungovali už tretí, štvrtý rok, v tých istých podmienkach a začal to byť stereotyp. Bolo obdobie, že už aj výkonnosť v družstve sa dala ťažko zlepšiť, niektoré hráčky sa už kvalitatívne nedokázali posúvať a pre tie lepšie bolo náročné nájsť novú motiváciu. Takže aj z tohto titulu hodnotím jarnú časť ako veľmi náročnú. Futbal sme hrali na slovenské pomery dobre, mali sme veľký bodový náskok ešte z jesennej časti, ale také mierne napätie bolo cítiť aj v kolektíve, aj na ihrisku. Takže na konci sezóny sme boli veľmi rady, že sa to podarilo, že sme obhájili ligu a titul a teda aj to, že sme si zase otvorili miesto do Európy. Ale cítili sme, že by bolo treba niečo zmeniť. A preto sme v júli vymenili nejakých päť, šesť hráčok v kádri, čo sa teda stalo po dlhej dobe. Ale myslím, že to bolo už naozaj nevyhnutné. A toto prinieslo takú novú emóciu a zároveň motiváciu do tímu. Nové ciele boli tradične nastavené vysoko a podľa toho sme zvolili aj letnú prípravu. Pred Ligou majstrov sme odohrali viacero zápasov v domácom prostredí so zahraničnými súpermi na naozaj dobrej úrovni. Podarilo sa nám dostať na Myjavu výborné európske ženské kluby. Napríklad maďarský tím z Budapešti sem prišiel na týždňové sústredenie, v rámci ktorého sme s nimi odohrali dva prípravné zápasy. Ukrajinský tím Metalist Charkov tu strávil dva týždne na sústredení, býval v hoteli Štefánik, vybavili sme im zápasy s Austriou Viedeň, 1. FC Slováckom či Baníkom Ostrava na našom štadióne. Takže celé toto bol taký reálny pohľad na to, ako sa dá robiť ženský futbal, na akej profesionálnej úrovni ho robia naši súperi a s akými klubmi sa porovnávame v našich slovenských pomeroch, kde je ženský futbal oproti okolitým štátom na úplných začiatkoch. Tieto skúsenosti nám pomohli herne aj organizačne zvládnuť Ligu majstrov, všetkým klubom sme vybavovali dopravu, ubytovanie, stravu, tréningové aj zápasové plochy a celú organizáciu v rámci celého ich pobytu na Myjave. Pre mňa osobne to bola aj taká nová motivácia a impulz, kam by sme sa chceli časom dostať. A takisto to bol prínos aj pre Myjavu, pretože po dlhej dobe sa nám tu podarilo usporiadať veľké futbalové podujatie na medzinárodnej úrovni."

Ot.: Ako sa vám takéto niečo vlastne podarilo? Zorganizovať na Myjave Ligu majstrov.

Iveta Neveďalová: "Ženskú Ligu majstrov hrá iba víťaz slovenskej ligy. Poradilo sa nám to štvrtýkrát po sebe, pričom ten prvý a druhý rok sme si na to ani netrúfali. Celé to bolo pre nás niečo nové, ešte sme s tým nemali skúsenosti a mali sme pred tým naozaj rešpekt. Minulú sezónu sme už o organizáciu na žrebe v sídle UEFA v Nyone požiadali, prednosť však dostalo Chorvátsko. Tentokrát sme boli v konkurencii s majstrovskými klubmi z Čiernej hory, Moldavska a Malty, čiže boli sme už - dá sa povedať - taký najskúsenejší účastník súťaže v porovnaní s týmito tímami a všetci súhlasili, že to bude u nás. Bol to pre nás veľký záväzok."

Ot.: Boli dané nejaké striktné kritéria, ktoré ste museli splniť?

Iveta Neveďalová: "Samozrejme. Celá Liga majstrov podlieha licenčnému konaniu, ktoré prebieha od decembra do marca a my musíme pripravovať množstvo dokumentov a potvrdení od sociálnych, športových až po rôzne daňové a ekonomické veci. Štadión musí spĺňať najvyššiu kvalitu v rámci UEFA súťaží, tréneri musia spĺňať určité kritéria, hráčky musia mať zabezpečenú zdravotnú starostlivosť – športových lekárov a podobne. Celé to podlieha obdobnému licenčnému konaniu, ako u mužov. Možno práve toto je dôvod, prečo slovenské tímy o to ani nežiadajú. Jednak na to asi ani nemajú kvalitu, na druhej strane, ani by nespĺňali tieto veci a navyše organizácia sama o sebe je extrémne náročná."

Ot.: Kto vám s ňou pomohol?

Iveta Neveďalová: "Viac-menej my samé. Bola to tímová práca. V podstate sme tri týždne fungovali v práci od pondelka do nedele, niekedy sme chodili domov po polnoci, dokonca deň pred prvým zápasom nám oficiálny míting končil o pol jednej v noci. Dievčatá sa do toho pustili naplno a spolu sme si to odmakali. Pripravili sme týždňový komplet servis pre štyri zahraničné ženské kluby, pre rozhodkyne a delegátky zo šiestich krajín, pre média a zorganizovali štyri zápasy s návštevnosťou spolu cez 4000 fanúšikov. Popri tom všetkom sme sa pripravovali na športový vrchol sezóny a podarilo sa nám ako prvému slovenskému tímu postúpiť cez prvé kvalifikačné kolo ženskej Ligy majstrov. Ale okrem samotného športového úspechu v tom vidím veľké pozitívum, lebo baby si to oddreli. Dovtedy v podstate ani netušili – veď ani nemali odkiaľ – ako náš klub funguje, celé to organizačné zastrešenie, čo všetko za tým je, aby sme sa mali aspoň tak dobre, ako sa máme. Na jednej strane ma to mrzelo, pretože sme nevenovali príprave toľko času, ako by sme chceli a potrebovali. Na druhej strane naozaj prekonali veľa krát samé seba, hecli sa a vybojovali to tak, ako to vybojovali. Určite ich to posilnilo aj morálne. Videli, že musia byť dospelé, zodpovedné a zistili, čo všetko sa skrýva za naším úspechom."

Ot.: Ako musí byť nastavená hráčka, aby ju nezložili ten tlak, zodpovednosť nielen za seba, ale aj za celý tím?

Andrea Bogorová: "Tak určite to bolo o tých morálnych vlastnostiach, o tímovom duchu nesklamať a zvládnuť to. Ja som napríklad mala veľké kŕče v tom poslednom finálovom zápase, ale moja hlava a telo boli nastavené tak, že to musím zvládnuť. Aj keď telo odmietalo, hlava fungovala a ja som bola presvedčená o tom, že by som zvládla odohrať ešte ďalších 30 minút. A ďalším dôležitým faktom bolo, že naozaj nás prišlo podporiť veľmi veľa divákov. A úprimne, na takéto množstvo my nie sme zvyknuté. Oficiálne čísla sú, že prišlo okolo 1400 ľudí, ale v skutočnosti nás prišlo podporiť okolo 2000 divákov. Neskutočné!"

Iveta Neveďalová: "Návštevnosť ženského futbalu na Slovensku je vo všeobecnosti problematická téma, pretože v tých najväčších mestách na Slovensku, kde pôsobia najsilnejšie kluby, ako v Trnave či Bratislava, chodí na zápasy okolo 50 fanúšikov. Mne to úprimne nešlo do hlavy, že ako je to možné, že tak málo ľudí chodí na futbal. Respektíve na Slovensku chodí už málo ľudí aj na mužský futbal. Žiaľ, tie nízke čísla návštevnosti sa netýkajú len futbalu ako takého. Týkajú sa aj iných športov ako je basketbal či volejbal. Každý, koho šport zaujíma, tak si radšej pustí napríklad anglickú ligu v telke, lebo už je milión možností a naozaj aj na tie vyššie mužské futbalové ligy, na druhú, na tretiu, chodí dnes okolo 300 ľudí. A v minulosti boli štadióny v týchto ligách úplne plné. Tak sme sa rozhodli s dievčatami tomu povenovať a celú minulú sezónu sme vymýšľali aktivity. Začali sme robiť bufet na domácich zápasoch, grilovanie, detské aktivity, súťaže, skákací hrad a podobne. Aj keď teda nie na všetkých zápasoch. Samozrejme, nedá sa to robiť vždy. Keď máme ťažkého súpera, musíme sa plne koncentrovať iba na zápas. Ale vždy je bufet, tombola, ako aj predzápasové bulletiny, kde sú informácie o aktuálnom dianí v našom tíme. Všetko robia baby samé. Píšu si to, tlačia, robia si grafiku, fyzicky to potom buď predávajú alebo rozdávajú, tiež nám pomáhajú hráčky, ktoré sú napríklad zranené a nemôžu nastúpiť v danom zápase. Začali sme dávať teraz aj online pozvánky, v minulej sezóne boli naše zápasy aj na futbalnete. Futbalnet je v podstate taká platforma Slovenského futbalového zväzu (SFZ), ktorá je zadarmo a sú na nej aj mužské zápasy. A od tohto roka bývajú niektoré naše zápasy aj na STVR ŠPORT. Takže my sme sa to snažili celé dať nejaký spôsobom dokopy, aby sa tam ľudia cítili dobre a aby to začali vnímať, aby začali chodiť. Dokonca na poslednom ligovom zápase v máji 2025, kedy nám dávali aj ocenenie za víťazstvo v lige, prišlo cez 500 ľudí. A myslím si, že odvtedy bolo okolo tých 200 a 300 ľudí takmer na každom zápase a na Lige majstrov bolo okolo tých 2000 ľudí na oboch zápasoch, čo si veľmi vážime a bol to aj jeden z našich cieľov."

Andrea Bogorová: "Treba tiež povedať, že veľa ľudí za nami cestuje aj na vonkajšie zápasy. Či už napríklad do Prešova, do Ružomberka. Proste sadnú do auta a idú. Obetujú tomu čas, peniaze a urobia to radi. Nedávno sme hrali zápas v Prešove a tam bol jeden pán – konkrétne pán Kýr, ktorý chodí aj na domáce zápasy. A on si pre nás prichystal úplne že WAU prekvapenie, keď nám na štadióne zahrala cimbalová hudba Myjavskú vežu. Mal tam myjavské bannery, extrémne nás to potešilo. Vidím to napríklad aj na instagrame. Ľudia, ktorí s nami nemajú nič spoločné, pridávajú príspevky, komentáre, videá z našich zápasov. A teší nás naozaj, že tá naša základňa sa rozširuje, že sa na nás chodia pozerať rodiny našich mladších žiačok a podobne. Keď sme hrali finále Slovenského pohára v máji tohto roka v Nitre, tak tam bolo tiež okolo 700 ľudí a trúfam si povedať, že cez 500 bolo našich. Dokonca sú aj takí, ktorí chodia na každý zápas. Ale dokonca aj tu po meste, čo stretávam, starší ľudia. Aj preto sme si teraz pripravili také bannery. Jeden z nich je umiestnený pri reštaurácii Kross House a jeden je pri Kultúrnom dome Samka Dudíka. Je to taká upútavka, aby aj starší ľudia videli, čo, kedy, kde. Nie každý ma instagram a facebook."

Andrea Bogorová: "Čo sa týka ešte tej propagácie na sociálnych a iných sieťach, tak napríklad na instagrame máme 365 tisíc kliknutí za jeden mesiac, čo nemajú ani mnohí top influenceri. Pekným príkladom je, keď sme vyhrali s Maltou v Lige majstrov a máme tam príspevok, tak tam máme vyše 96 000 vzhliadnutí. Je pravda, že keby sme mali človeka, ktorý by sa zaoberal len týmito vecami, nám by to veľmi pomohlo a určite by nás to z veľkej časti odbremenilo a mohli by sme sa lepšie fokusovať na samotné zápasy. Možno je cesta nájsť si niekoho z fanúšikov, uvidíme. Všetky zápasy musíme natáčať, pretože to musíme dávať na web zväzu, máme vlastnú kameru, o ktorú sa dievčatá starajú, natočíme si zápas a potom to nahráme. To sú však materiály, ktoré sú amatérske a nedajú sa použiť trebárs na tú spomínanú propagáciu, ale iba na analýzu hry."

Ot.: Koľko má tím aktuálne hráčok? Koľko z nich je domácich a koľko hosťujúcich?

Iveta Neveďalová: "Máme 16 hráčok a tri brankárky. Z tohto počtu máme štyri domáce hráčky a zvyšok sú oficiálne síce "nemyjavské" hráčky, no niektoré z nich tu žijú už niekoľko rokov a berieme ich ako domáce. Tieto dievčatá tu vyštudovali strednú školu a fungujú tu, pracujú či študujú na vysokých školách. Veľa z týchto hráčok má ponuky z rôznych klubov v Európe. Z Talianska, Rakúska, Poľska, Česka, ale ony chcú byť na Myjave. Tam sa bavíme o úplne iných podmienkach, samozrejme aj finančných. Napríklad jedna z našich bývalých hráčok má aktuálne v rámci mládežníckej zmluvy v poľskom klube 1700,- € v čistom. Plus samozrejme, stravu, ubytovanie a iné benefity k tomu. Opakujem, ide o hráčku, ktorá nemá ani 18 rokov, takže dospelé dievčatá ako trebárs Katka Vredíková, Adka Bogorová, Nina Nárožná, Sarka Kršiaková či ďalšie majú k tomuto klubu naozaj vzťah, inak by tu určite neboli."

Andrea Bogorová: "Futbaloví agenti sú neustále v strehu, sledujú si hráčky, chodia na zápasy. Mám na stole okolo 50 rôznych ponúk. Teraz napríklad veľmi ide Turecko. Tam ponúkajú okolo 3000 – 4000 eur mesačne. A to zďaleka nie je najlepší klub v ich lige, čo sa týka umiestnenia. Dopyty však prichádzajú aj z Talianska, Poľska, Maďarska..."

Ot.: Aj napriek takýmto lákavým ponukám chcete zostať doma. Čím to je, prečo?

Andrea Bogorová: "Ja som to už veľakrát hovorila, keď sa ma na to niekto pýtal, aj na zväze alebo aj v iných rozhovoroch – takúto situáciu už som si vyskúšala – bola som totiž preč z Myjavy. Ale stále som mala v podvedomí to, ako baby hrajú zápas, čo robia. Nevedela som sa v tom inom klube nejako nájsť, nemala som takú tú motiváciu, hoci viem, že tá motivácia vie rýchlo prísť, ale rovnako rýchlo vie aj odísť. Je ťažké byť stále niečím, resp. niekým, motivovaný, brať tú hru tak, aby nezovšednela. Ale vždy sa nájdu také momenty, kedy sa človek takpovediac vráti k sebe, chytí druhý dych a maká ešte viac, ako predtým. Za mňa predstava hrať v inom klube je také malé science-fiction a osobne si myslím, že ten futbal by ma už tak nebavil."

Ot.: Vychovávate si svoje nasledovníčky? Predsa len, treba myslieť aj na budúcnosť. Majú malé, respektíve mladé, dievčatá záujem o futbal?

Iveta Neveďalová: "Tak my už v podstate od roku 2019 máme najlepšie juniorky na Slovensku. Dievčatá v tejto kategórií boli od roku 2019 až do COVID-u majsterkami Slovenska. Aktuálne sú v tabuľke na druhom mieste zo šestnástich tímov. Práve minulý týždeň (pozn.: v čas nahrávania tohto rozhovoru) prehrali so Slovanom nešťastne o jeden o gól, ale stále majú ambície vyhrať súťaž. Žiačky sú momentálne prvé v tabuľke, prvýkrát v histórii. Okrem toho máme aj družstvo do 11 rokov a túto sezónu začíname budovať mladšiu prípravku so šesť až sedem ročnými dievčatkami. O všetky mládežnícke kategórie sa staráme organizačne aj herne. Vybavujeme skauting, robíme nábory, oslovujeme dievčatá z chlapčenských tímov, staráme sa o vybavenie pre hráčky, dopravu a všetok servis. Okrem toho, že máme na starosti ženy, ešte k tomu máme ďalších 60 až 70 dievčat v mládeži. Tak isto máme takmer každý deň s nimi tréningy. Pred našimi ženskými tréningami a každý týždeň odohráme viacero zápasov či turnajov v rámci mládeže. Napríklad môj deň začína ráno o 7.30 h a končí v neskorých večerných hodinách na tréningoch na umelej tráve. Víkendy trávim na zápasoch v rámci celého Slovenska či iného štátu. Takmer na všetkých zápasoch a tréningoch pomáhajú aj hráčky z tímu žien. Niektoré trénujú maličké dievčatá, niektoré pomáhajú pri starších, starajú sa im o sociálne siete, robia zdravotníka, pomáhajú s dopravou či natáčajú zápasy, ktoré sa musia nahrávať pre zväz."

Ot.: Ako sa k vám dievčatá dostanú, keď sa rozhodnú, že chcú hrať futbal?

Iveta Neveďalová: "Okrem minulého roka to štandardne fungovalo tak, že tu boli dievčatá za odmenu. Chodili tu baby zo širšieho okolia, šikovné, ktoré chceli a mali futbal ako prioritu. Mali určité predpoklady, ktoré v podstate vieme zhodnotiť už po prvom tréningu v tom zmysle, že či to pôjde alebo nie. Aj tie nároky v tréningoch sú na nich vyššie, ako v okolitých tímoch. Minulý rok sme v tejto filozofii museli troška zvoľniť, ale nie preto, že by sme chceli, ale jednoducho si to vyžadovala situácia v klube. Pomohli nám však asistenti a otvorilo to možnosť aj dievčatám z okolia, ktoré možno neboli až tak hráčsky silné, ale mali za to zážitok z tréningu a hry ako takej. Reč je aj o pár dievčatách z detského domova, aj dievčatách z Ukrajiny. Tam ale nešlo o nejaký výsledok alebo očakávaný futbalový prínos. Teraz sme však už v takom móde, ako predtým a celú prípravu žiačok a mládeže berieme tak, že každé dievča, ktoré príde hrať futbal na Myjavu, to má za odmenu. Tie malé deti vidia, že myjavské ženy sú v telke, sú videné, vyhrávajú turnaje, majú veľa divákov na zápasoch, proste vnímajú to. Niektoré dokonca mali za odmenu s nami aj nejaké tréningy. Vidím to aj na stretnutí s rodičmi alebo starými rodičmi, že pre tie dievčatá sme taký vzor, že nás tak berú, možno aj preto k tomu majú taký vzťah. Samozrejme, nájdu sa aj neprajníci, ale to je na Slovensku v každej oblasti, z toho si ťažkú hlavu nerobíme. A ja si myslím, že toto je jediná cesta, ako sa dá robiť na Slovensku šport. My im síce môžeme nakázať, čo všetko musia robiť, ale ten emocionálny vzťah si musia vybudovať samé. A keď ho nemajú, tak je jasné, že to skrátka fungovať nebude."

Ot.: Takže môžeme tvrdiť, že ste ozajstnou motiváciou pre tie mladé dievčatá, takým hnacím motorom. Kto je však oporou a motiváciou pre vás?

Andrea Bogorová: "No ja si myslím, že sme to my samy. Samy pre seba, dievčatá v tíme. A ešte určite aj naši rodičia. A viem, že vždy, keď je ťažšie obdobie, tak vie každá pomôcť a spoločne to zvládneme, podržíme sa. Každý má občas nejaký problém a zakaždým mu pomôže nejaká iná hráčka. Takže napríklad ja by som bez problémov teraz vymenovala desať ľudí, s ktorými sa poznáme od malička, v podstate celý život. Dosť dlho na to, aby sme si vedeli povedať, čo nás trápi a dôverovali si."

Iveta Neveďalová: "My sme podľa mňa už prekonali množstvo takých rôznych situácií, či už zdravotných alebo rodinných. Kopu krízových vecí. A keď družstvo prekoná aj takéto chvíle – dobré aj zlé – tak si myslím, že tá dôvera je tam úplne niekde inde, ako keď je len taký klasický kolektív ľudí, kde sa každý pobaví, zasmeje a tam to končí. Ale tu si myslím, že taká tá ochota pomôcť je už na celkom inej úrovni. A musím povedať, že aj rodina každého z nás – taká najbližšia, ako rodičia, súrodenci – si zaslúži obrovský obdiv za to, že nám to ešte stále tolerujú. Napríklad, keď sa plánujú dovolenky, tak všetko plánovanie podlieha kalendáru zápasov. Niekedy sa naozaj bavíme o horizonte roka, roka a pol. A takéto nastavenie sa málokde vidí. Zo začiatku to ale nebolo takto. Nie každý bol tak nastavený, že jeho život pôjde vyslovene len v tej futbalovej línii. Ale ja si myslím, že aj keď tí rodičia vidia, čo to pre tie dievčatá znamená, tak aj oni sú s tým potom stotožnení. Niektorí sú dokonca takí blázni, že si potom vyberajú aj dovolenku v destinácii, kde hráme, ak sa bavíme o zahraničí. Napríklad aj keď sme hrali v Slovinsku druhé kvalifikačné kolo Ligy majstrov, niektoré rodiny tam boli ubytované celý týždeň, navštevovali aquaparky, pochodili okolie, okúpali sa a spojili to s tým, že boli na našich zápasoch. Toto si celé tak nejako sadlo. Napríklad teraz máme jednu novú hráčku, ktorá študovala v Spojených štátoch a je členkou českej futbalovej reprezentácie, čo už je teda je nejaký pojem. Lebo v Čechách je ten ženský futbal diametrálne inde ako u nás, tam tá hráčka naozaj už musí spĺňať vysoké kritéria, aby bola v reprezentácii. A ona prišla hrať na Myjavu, čo som naozaj prekvapená, že prijala našu ponuku a teraz je tu vlastne tretí mesiac. A vo mne stále rezonuje jedna veta, ktorú povedala na turnaji v Bulharsku, že môže ísť hrať futbal hocikam, ale ona povedala, citujem: "Ja by som momentálne nikde nešla, pretože tu sa mi jednoducho páči." A toto je práve to, na čom staviame. Tie hráčky si to cenia a potom celý dojem z tímu je taký, že sme ako jedna veľká rodina. Konkrétne táto hráčka je tu naozaj krátko, len pár mesiacov, ale je tu vidno tá emócia a to je niečo, na čom môžeme stavať."

Andrea Bogorová: "Ja si myslím, že v mnohých kluboch, reprezentáciu nevynímajúc, sa tie hráčky považované za líderky tímu nesprávajú, povedzme to tak ako to je, nie veľmi pekne k novým hráčkam. Lebo chcú rešpekt, možno vidia aj to, že tá nová hráčka je dobre pripravená, ale nechcú, aby to mala také ľahké, boja sa konkurencie. A to je práve ten rozdiel medzi nami a inými klubmi. My každú jednu hráčku berieme rovnocenne, snažíme sa, aby každá jedna zapadla do kolektívu a cítila sa tu dobre. Rovnako dobre ako my. Aj keď je situácia, že máme nejakú hráčku, s ktorou sa rozprávame o možnosti hrania v našom tíme, tak my jej nerozprávame o podmienkach, povieme tým dievčatám na rovinu, ako sa u nás veci majú, že si veľa vecí robíme samy. A práve tá spomenutá hráčka z Českej republiky, o ktorej som pred chvíľou hovorila, tak ona nám pomáha aj s instagramom a sociálnymi sieťami. Vyštudovala manažment v Amerike a má k tomu blízko. A nedala nám reakciu tipu, že toto ja robiť nebudem, som tu od toho, aby som hrala a nie riešila sociálne siete a instagram. Práve naopak. A pri takýchto situáciách je vidno, že hráčka pochopila filozofiu nášho klubu. A to je tá tímová práca."

Iveta Neveďalová: "My zvykneme hovoriť, že sme si otvorili takú vlastnú FIFU – je to počítačová hra, kde si manažér virtuálne vytvára svoj tím, svoje družstvo, sám si vyberá hráčov. To samozrejme myslíme prenesene, ale naozaj je to taký malý zázrak, že dokážeme na Myjave robiť ženský futbal na takejto úrovni. A je tiež dôležité povedať, že všetky posily, ktoré prišli, prišli zadarmo, čo sa nám tiež len zázrakom podarilo vybaviť. Za všetkým je kus práce a toto je to, čo zatiaľ robíme lepšie, ako veľké kluby Slovan, Trnava či Prešov, ktoré majú výhody vo všetkom ostatnom. Majú silnú klubovú značku, sú to veľké mestá, sú tam športové stredné a vysoké školy, majú lepšiu geografickú poloha, silné mužské tímy a podobne."

Ot.: To sa vám ako podarilo takto nastaviť?

Iveta Neveďalová: "Dlhodobo tak fungujeme, intenzívne riešime možnosti, spoločne si tak vytipujeme, ktoré hráčky by sme si vedeli predstaviť, že by sem prišli, boli tu a hrali. Ako samozrejme, sme nohami na zemi, neriešime hráčky zo Slávie, Barcelony, Lyonu... Riešili sme hráčky, ktoré sme poznali, ako napríklad Maja Dimitrijevič zo Srbska, ktorá bývala dlho v Bardejove, predtým v Nových Zámkoch, ja som ju poznala, vedela som, že je výborná hráčka, ale tiež to, že má priateľa, ktorý je kondičný tréner. Čiže v podstate to bol taký "výhodný balíček" pre nás. My sme sa asi päť rokov predtým nevideli a napadlo mi napísať jej na instagram. Najskôr to bolo len tak, ale potom to môj mozog vyhodnotil ako veľmi dobrý nápad a som sa jej spýtala, ako je na tom. A jej odpoveď nás skutočne milo prekvapila, pretože nám povedala, že si nás pamätá, sleduje naše zápasy, potešila sa, že sme jej napísali. S priateľom už deväť rokov žili na Slovensku a chýbal im jeden rok k tomu, aby získali slovenské štátne občianstvo. Len teda v slovinskom klube, kde pôsobili posledné sezóny, mali výborné podmienky. Mali auto, byt, stravu, peniaze, ale necítili sa tam až tak dobre. A aby som to skrátila, povedali, že nám pomôžu a o tri týždne už boli obaja na Myjave, čo bol pre mňa osobne obrovský pozitívny impulz do tejto sezóny."

Andrea Bogorová: "A presne o tomto sme sa bavili v rámci letnej prípravy, že vôbec nemáme pocit, že prišli len pred pár dňami. Máme pocit, akoby tu s nami boli už dávno a tiež to, že nám vedia veľmi veľa odovzdať a naučiť nás aj z tej futbalovej stránky."

Iveta Neveďalová: "Čo sa týka prílivu nových posíl, naozaj sme si na tom dali záležať, riešili sme to v podstate nepretržite 4 až 5 týždňov. Nechceli sme nič urýchliť, ale vzali sme si na to dostatočný čas. Vedeli sme, že akonáhle by niektorá z oslovených možných hráčok začala hneď riešiť peniaze, nemalo by význam ďalej pokračovať v diskusii. Čo sa týka platových podmienok, nevieme im tu dať také podmienky, na ktoré sú zvyknuté z iných klubov. Nebolo by ani fér dať novej hráčke hneď lepšie podmienky ako tej, ktorá je tu od začiatku a stojí za vybudovaním klubu. Takže rozhodne mojím cieľom teraz nie je zavolať sem nejaké černošky a hrať sa na Real Madrid alebo niečo podobné. Lebo tiež bolo veľa takých názorov, aby sme sem na Ligu majstrov zavolali pár zahraničných, kvalitných a drahých hráčok. Áno, je to cesta ako krátkodobo a možno najľahšie dosiahnuť čiastočný úspech. Napríklad v spomínanej Lige majstrov v tíme Kazachstanu až 18 hráčok z dvadsiatich boli legionárky. Keby sme sa predsa len rozhodli ísť týmto smerom, úplne by to zabilo to naše nastavenie a cestu, ktorú sme si vybrali a do pár mesiacov by sa to rozpadlo. Na toto potrebujete mať niekoľkonásobne väčší rozpočet a robiť futbal ako biznis – kupovať a predávať. No my fungujeme tak, že chceme, aby pre každú hráčku tento klub niečo znamenal. Takže predtým, ako sem hráčka príde, musí prejsť takým mentálnym testom, či nám ľudsky sadne."

Ot.: Poďme sa teraz bližšie pozrieť na váš posledný tohtoročný zahraničný výjazd do Bulharska. Nebol to klasický, ale tzv. malý futbal. Ako sa vám hralo?

Iveta Neveďalová: "Tak nám to problém nerobilo, hrali sme aj halový futbal, boli sme štyrikrát majsterkami Slovenska vo futsale a aj sme boli v Brazílii na Majstrovstvách sveta. Takže z tohto pohľadu nič nové."

Ot.: Ako to tam vyzeralo? Keď si trebárs porovnáte tú organizáciu v rámci Ligy majstrov, ktorú ste zastrešovali na Myjave, ako to hodnotíte? Mali ste aj nejaký čas na seba? Možno trochu si oddýchnuť, zregenerovať sa?

Iveta Neveďalová: "Tým, že to bolo v Bulharsku, tak sme všetci nejako podvedome čakali, že to nebude až na tak vysokej úrovni, ale mňa to prekvapilo. Ligu majstrov na Myjave sme sa snažili spraviť čo najlepšie, ako sa dalo. Za mňa to ale malo vyššiu úroveň, ako mala napríklad Liga majstrov v Rumunsku alebo Chorvátsku. Mali sme výborný hotel. Čo sa týka transferov z hotela na ihrisko a späť, bolo to perfektne zorganizované, autobus nás vždy čakal tam, kde mal. Vedeli sme, kedy, čo je, rozpisovali odchody, aj na samotnom vyhlásení boli ohňostroje, medaily, krásny pohár, pódium, pekný ceremoniál..."

Andrea Bogorová: "Našou jedinou povinnosťou bolo hrať. Nič iné. Nemusela som riešiť milión ďalších vecí ako napríklad tu na Myjave, keď sme hrali Ligu majstrov. Mohli sme sa plne koncentrovať len a len na futbal. Je to úplne iný pocit. Tam to bol pre nás taký nezvyk. Pretože keď to telo je zvyknuté fungovať od 7.00 h od rána do 22.00 h do večera, tak je inak nastavené. Takže čo sa týka Bulharska, tam sme si aj psychicky, aj fyzicky oddýchli."

Iveta Neveďalová: "Áno, bolo to také pozitívne. Dokonca som nemusela nikam chodiť, nikoho sa na nič pýtať. Boli tam také whats-appové skupiny. Ja som mala jednu whats-appovú skupinu v rámci turnaja, kde sa riešili športové veci a druhú s organizátormi, hotelom a tak. V podstate som mala všetky informácie vtedy, kedy som ich mala mať, v dostatočnom predstihu, všetko sme vedeli a vedeli sme si naplánovať celý nasledujúci deň. Ráno sme mali program jasný, popoludní sme si zašli na obed, niekto si vybehol na prechádzku, niektoré baby išli na kolobežkách pozrieť trošku histórie, obchody. Potom sme prišli, najedli sa, zápas sme hrali v noci, celé to bolo tak dobre zorganizované, že aj napriek tomu, že toho bolo veľa, presne sme vedeli ako, kde a čo. Výhodou Sofie bolo, že tam bolo metro, Bolty a mali sme k dispozícii aj ich autobus. Takže celé to bolo dobre vymyslené a na tých ľuďoch bolo vidno, že im na tom záleží."

Ot.: Koľko zápasov ste odohrali? S kým ste hrali?

Andrea Bogorová: "My sme vyhrali skupinu, postúpili do semifinále, tam sme hrali s druhým z druhej skupiny a nakoniec sme hrali finále s Prešovom. To bolo také úsmevné, že finálový zápas bol v slovenskej réžii. Čo je však treba povedať, bol to prvý ročník ženskej edície. Mužská edícia mala nejakých 30 až 40 tímov z Nemecka, Španielska, Rakúska, Arménska a ďalších krajín. Tam to bolo extrémne ťažké a muži hrali dokonca až šesť dní. Tímy zo Slovenska vypadli v podstate v 1. kole. Budúci rok by to malo byť v Španielsku a malo by to zase dostať úplne iný rozmer. Ono všetko treba rozbehnúť, na všetko treba čas."

Ot.: Čo by ste uvítali ako pomoc pre vás, pre klub? Čo by vám pomohlo?

Iveta Neveďalová: "Určite partnera, respektíve partnerov, ktorí budú stabilne pre celý klub alebo budú vyslovene pre ženský futbal. My potrebujeme istého partnera, o ktorom vieme, že tu bude bez ohľadu na výsledok. Lebo my fungujeme už štvrtý rok systémom, že zarobíme približne toľko peňazí ako minieme. Samozrejme, iba ženský tím dokáže zarábať peniaze na výsledkoch, ale čerpá z toho celá naša dievčenská sekcia. Pre mňa osobne je to veľký tlak a neviem si predstaviť, ako takto budeme fungovať ďalej. Teraz v Slovinsku na druhom kvalifikačnom kole nás delilo pár sekúnd od toho, aby sme mohli hrať na Myjave vyraďovaciu fázu Európskej ligy. Prišli by také tímy, ako napríklad AS Rím či Twente a mohli sme byť ešte v úplne iných číslach. Ale aj napriek tomu sme si finančne za posledné mesiace veľmi pomohli a aj vďaka tomu môžu mať dievčatá zase o niečo lepšie podmienky. Určite je v našich silách byť ešte úspešnejšími, ale mňa trošku desí to, čo spravíme, ak by nám náhodou jedna sezóna nevyšla, mali by sme ťažké vylosovanie alebo viacero zranení a nedokázali by sme zvíťaziť vo všetkých zápasoch. Lebo ja osobne nemám vo svojom nastavení, že prémie, bonusy a ocenenia za výsledky sú niečo, na čom sa má dlhodobo stavať. Ale tak to proste je. A za mňa, ak chceme fungovať dlhodobo a naozaj jedného dňa dostať na Myjavu veľkokluby v rámci európskych súťaží, tak musíme nájsť ľudí, ktorí nám v tom budú koncepčne pomáhať. Pretože keby nám nevyšla jedna sezóna, tak neviem, ako by to bolo s dievčatami ďalej. Ja nepoznám amatérsky klub, ktorý zarába toľko peňazí ako my. V ženskom amatérskom športe na Slovensku neexistuje prípad ako je náš, vždy majú peniaze buď od silného sponzora, resp. niekoľkých sponzorov, alebo z dotácií. A podľa mňa je to takto neudržateľné. Takže takým cieľom do budúcna – samozrejme okrem futbalového napredovania – je to, aby sme zohnali stabilných finančných sponzorov. Možno by bola cestou aj dotácia od štátu, respektíve od zväzu a vtedy by sme naozaj neboli na 100% závislé na výsledkoch. Krajiny ako Česko, Maďarsko, Ukrajina, Rakúsko či Poľsko sú financované systematicky. Je to tak už prakticky v celej Európe a všetky prvoligové kluby sú profesionálne. V Česku má napríklad hlavný tréner žien 1000, - € od českého zväzu. Je platený aj tréner mládeže, ale aj tréner prípravky. Hráčky tam dostávajú podporu aj športovú, aj finančnú. V Poľsku napríklad dostane víťazné družstvo za pohár 100 000,- €. My sme tu od zväzu dostali 3 000,- €. A polovicu z toho, zhruba 1 500,- €, sme minuli na vycestovanie a obed na finálový zápas. Takže toto sú extrémne rozdiely. Len na porovnanie, na celú aktuálnu sezónu sme od SFZ dostali dvadsať futbalových lôpt. Sponzorov sa snažíme zháňať, pomaličky sa nám v tom začína dariť, ale zatiaľ sa bavíme len o nižších číslach, prípadne o materiálnej pomoci, ako je zdravotný materiál, pitný režim, regenerácia, oblečenie a podobne. Ale aj to nám veľmi pomáha. Čiže aby som to nejako zhodnotila, určite musíme nájsť niekoho, kto nám pomôže a my spravíme maximum pre to, aby sme sa za to odvďačili dobrými výsledkami, medzinárodnou reklamou a hlavne pozitívnou emóciou."

Ocenenia žien v sezóne 2024/2025

Ženská ligová jedenástka:

• Viktória Opálková (brankárka)
• Zuzana Nina Nárožná (obrankyňa)
• Andrea Bogorová (útočníčka)
• Iveta Neveďalová, 2022 - 2025 – Štyri roky po sebe vyhlásená za najlepšiu trénerku na SR.

Únia futbalových profesionálov:

• Hráčka sezóny 2025 – Andrea Bogorová

ÚFP Jedenástka roka:

• Viktória Opálková
• Zuzana Nina Nárožná
• Katarína Vredíková

EMF Liga majstrov žien v malom futbale:

• najlepšia obrankyňa Andrea Bogorová
• MVP turnaja Zuzana Nina Nárožná
• najlepšia brankárka Viktória Opálková

Ďakujeme za rozhovor a dievčatám prajeme minimálne rovnako úspešnú sezónu 2025/2026 a tiež stabilného a štedrého sponzora, ktorý možno práve teraz číta tieto riadky...

zhovárala sa: Z. Mokošová
foto: Vladimír Pyxel Domen, archív žien Spartaka Myjava